Od začiatku 14. storočia, najmä však v období renesancie a humanizmu počas 15. a 16. storočia študovali a pôsobili slovenskí vzdelanci popri Krakove, Viedni a talianskych univerzitných predovšetkým v nemeckých univerzitných centrách a zvlášť v Prahe.

                Zapríčiňovali to dva faktory; na jednej strane Uhorsko v 16. storočí nemalo vlastnú univerzitu, lebo humanistická Academia Istropolitana v Bratislave existovala príliš krátke obdobie (1465/1467 – pred 1492), aby profesori a študenti pochádzajúci z územia Slovenska mohli zakotviť doma. Na druhej strane rýchle šírenie luteránskej reformácie v slovenskom prostredí v 16. storočí v ťažkých časoch po moháčskej destabilizácie, tureckého nebezpečenstva a vnútorných politických, kultúrnych, náboženských a hospodárskych rozporov a rozvratu spôsobovalo, že študenti a vzdelanci zo Slovenska, inklinujúci k protestantizmu, mali záujem skôr o nekatolícke univerzity, z ktorých geograficky najbližšie sa nachádzala práve tá pražská. Navyše, aj český jazyk a česká kultúra boli Slovákom tiež mimoriadne blízke, veď slovenskí evanjelici používali pri bohoslužbách české preklady Biblie a čeština sa stala popri liturgickom už predtým od 15. storočia, najmä pričinením kontroverzného husitského, bratríckeho a jiskrovského vplyvu (okrem iných miest, mestečiek a obcí na Slovensku husitské vojská v roku 1432 vypálili tiež Nedožery), čiastočne aj úradnou, resp. administratívnou, sporadicky popri latinčine i literárnou rečou.

V tomto spoločenskom a rečovom kontexte sa odvíjal životný oblúk Vavrinca Benedikta z Nedožier (1555-1615), ktorý sa svojím mnohostranným vedeckým i umeleckým dielom zaradil medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského aj českého humanizmu a renesancie. Svoj talent a nadanie však nemohol rozvíjať a realizovať doma, pričom okrem rodinných dôvodov k tomu značne prispela i neutešená politická situácia v Uhorsku. Tesne pred jeho narodením v roku 1554 dobyli Turci Fiľakovo a potom z fiľakovského sandžaku, ktorý sa stal najsevernejšou a administratívnosprávnou jednotkou budinského pašalíku, ohrozovali a zaujímali jednu pevnosť za druhou, dokonca vojensky atakovali lákavo bohaté stredoslovenské banské mestá, až sa bezprostredne dostali do blízkosti Benediktovho rodného Ponitria. V tomto období na Slovensku značné rozmery získala luteránska reformácia, ktorú osobitne pozitívne prijal meštiansky stav i slovenskej národnosti a z tohto sociálno-náboženského prostredia pochádzali Vavrinec Benedikt z Nedožier. Vojnové pomery, spôsobené neutíchajúcimi bojmi kríža s polmesiacom a vnútorné mocenské napätie v predvečer protihabsburských stavovských povstaní urobili z uhorského kráľovstva, patriaceho od rok 1526 do svetovej katolíckej Habsburskej ríše, o ktorej sa hovorilo, že nad ňou Slnko nezapadá, ťažko skúšanú a nebezpečnú krajinu. V nej hrmeli delá, štrngali šable a cícerkom tiekla krv, preto zmĺkli múzy a v súvislosti s hospodárskym sa dostavil i úpadok vzdelanosti, kultúry a umenia.

                V Čechách a na Morave boli spoločensko-politické, ekonomické i kultúrne pomery diametrálne odlišné. Ozbrojený zápas kresťanstva s islamom sa javil od historických českých zemí relatívne vzdialený a reformácia, aj vďaka českým  a moravským šľachtickým stavom tu nadobudla masovejší i organizovanejší charakter, čo musel napokon rešpektovať i cisársky dvor Habsburgovcov v Prahe a v tradičnej Viedni. I keď sa táto metropola na Dunaji pokladala za  oficiálne centrum rakúskej habsburskej monarchie, jej skutočné politické, kultúrne a vzdelanostné stredisko sa počas panovania cisára Rudolfa II. Prenieslo do hlavného mesta českého kráľovstva, ktorý z neho vytvoril špecifický kultúrny fenomén v historiografii známy ako rudolfínska Praha. K neodmysliteľnému koloritu tejto doby a cisárskeho pražského dvora na konci 16. a začiatku 17. storočia patrili významné európske osobnosti – Tycho de Brahe, Johannes Kepler, Tadeáš Hájek z Hájku, Daniel Adam z Veleslavína, Martin Bacháček z Nauměřic, Ján Jesenský-Jessenius, Adam Huber Meziřičský z Rysenpachu a napokon i Vavrinec Benedikt z Nedožier.

                Kým na Slovensku a celým Uhorskom sa v rokoch 1604-1606 prehnala zničujúca protihabsburská povstalecká vlna vedená sedmohradským a uhorským kniežaťom Štefanom Bočkajom a súčasne pokračovala vleklá vojna s Osmanskou ríšou, pričom pokoj nepriniesli ani Viedenský, ani Žitavský mier z roku 1606, v pražskom akoby idylickom, prostredí sa rodia vrcholné diela Benedikta, v ktorých často reagoval aj na neutešené a ťaživé pomery na Slovensku. Zatiaľ samotná Praha, jej kultúrne zázemie a univerzita poskytla azyl a perspektívu sebarealizácie popri Benediktovi aj ďalším Slovákom – takmer súčasne s Benediktom tu pôsobil matematik, fyzik a astronóm Daniel Basilius, rodák z Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupče v Liptove, polyhistor a básnik Peter Fradelius, pochádzajúci z Banskej Štiavnice, no najmä lekár – chirurg a anatóm, vzdelanec a politik Ján Jesenský-Jessenius, ktorého rodinné korene siahali do Horného Jasena v Turci. Tieto osobnostné veličiny a vedecké i umelecké autority európskych rozmerov a slovenského pôvodu sa evidentným spôsobom podieľali na rozvoj českej kultúry a vzdelanosti, spojenej s prvopočiatkami českého národného hnutia.  Obdivuhodné, aj z pohľadu dneška, bolo u nich i to, že nikdy nezabudli na svoj rod a s hrdosťou sa hlásili za príslušniíkov slovenskej, formujúcej sa a uvedomujúcej sa stredovekej národnosti. Konfesijne patrili do evanjelického tábora a luteránsky protestantizmus v Čechách i na Morave aj zásluhou Jednoty bratskej a jej biskupa Jana Blahoslava a pričinením česko-moravskej šľachty sa dopracoval k úplnej legalizácii, ktorú v roku 1609 potvrdil cisárskym majestátom Rudolf II.

                V tejto priaznivej a tolerantnej spoločensko-politickej, náboženskej a kultúrnej atmosfére žil a tvoril humanistický vzdelanec Vavrinec Benedikt z Nedožier, ktorý sa prezentoval ako vynikajúci jazykovedec a gramatik, pedagóg a školský reformátor, literát, básnik a prekladateľ, filozof a hudobník, ale aj matematik, fyzik, astronóm a vojenský teoretik. Už Jozef Miloslav Hurban zaradil Benedikta k prvým priekopníkom myšlinky slovenského povedomia, zvlášť upozornil na jeho filologické dielo, ktoré neskôr viedlo až k epoche národného obrodenia, v českých reláciách k Josefovi Dobrovskému, na Slovensku k Antonovi Bernolákovi.

                Vavrinec Benedikt, niekedy sa podpisujúci, súčasníkmi nazývaný a aj v odbornej literatúre sa vyskytujúci ako Laurenc Benedikti z Nedožier či Nedožerský, resp. Nudožerský, v latinskej transkripcii Laurentius Benedictus Nudozierinus, sa narodil 10. augusta 1555, čo nespochybniteľne dokumentuje jeho predikát, v Nedožeroch, dnes súčasti obce Nedožery-Brezany v administratívnom Prievidzskom okrese Trenčianskeho samosprávneho kraja. Tento základný biografický údaj, žiaľ, nemôžeme doložiť výpisom z matriky narodených a krstených, pretože tento dokument brezianskej farnosti, kam patrila jej vtedajšia nedožerská fília, sa jednoducho nezachoval, možno ani neexistoval. O správnosti a vernosti presného dátumu a miesta narodenia Benedikta nás však dostatočne informujú dodnes zachované matričné školské zápisy a iné vzácne dobové dokumenty, v ktorých sú autentické správy, neraz vlastnoručne napísané samotným Benediktom v úradnej latinskej podobe, podľa  ktorých sa jeho krstné menom, priezvisko a predikát zapisovali Laurentius Benedictus Nudozierinus. A pretože samotní študenti uvádzali v týchto zápisoch aj svoj etnický pôvod, Benedikt si písal národnosť Pannonius, čo znamenalo Slovák, oproti Hungarus Maďar. Napokon o Benediktovom rodisku i národnosti nás dostatočne informujú jeho vlastné literárne práce, do ktorých zahrnul aj početné autobiografické štylizácie a momentky z vlastného života. Treba, hádam, ešte poznamenať, že Benediktovo rodisko Nedožery, ktoré sa po prvýkrát v písomných prameňoch spomína v roku 1429, patrili do Nitrianskej stolice a ako poddanskú obec, kde sa obyvateľstvo živilo prevažne roľníctvom, od roku 1528 až do roku 1637 ju vlastnil mocný šľachtický rod Turzovcov, pričom jeho príslušníci patrili k podnikateľskej a magnátskej špičke súvekého Uhorska.

                Je viac ako pravdepodobné, že Vavrinec Benedikt základy vzdelania získal v rodičovskom dome v Nedožeroch a vo farskej evanjelickej škole v Brezanoch, pretože až v roku 1565 ako desaťročný začal chodiť do evanjelickej partikulárnej latinskej školy v Prievidzi, čo si už vyžadovalo znalosti trívia elementárnej školy, teda čítania, písania a počítania. Prievidzskú školu, ako bolo podľa súvekého školského poriadku zvykom, mal navštevovať päť rokov, avšak roku 1569 ju musel nedobrovoľne opustiť. Stalo sa tak asi po náhlom skone jeho otca, možno zámožnejšieho obchodníka či roľníka v Nedožeroch, i keď o Benediktových rodičoch a súrodencoch nevieme prakticky nič konkrétne, ba nepoznáme ani ich mená. Na školu v Prievidzi však Benedikt i neskôr s láskou a úctou spomína, predovšetkým na svojho konškolára Vojtecha Hušela (Hussel), prievidzského  rodáka, neskôr známejšieho pod menom Albert Husselius. Tento humanistický vzdelanec a literát, od roku 1578 do roku 1583 rektor evanjelickej partikulárnej latinskej školy v Prievidzi, mal podobné vedecké záujmy ako Benedikt, s ktorým udržiaval priateľské kontakty. V predhovore k svojej českej gramatike, vydanej v roku 1603, vyzdvihol Benedikt jazykové aktivity Husselia v súvislosti s kritikou vyučovania materinského jazyka na Slovensku: „Boli však takí, čo sa v tej veci snažili: taký bol predovšetkým blahej pamäti učený človek Albert Husselius v Prievidzi (v minulom čase sa o ňom Benedikt zmieňuje preto, lebo ešte počas jeho prác na gramatike Husselius predčasne 17. februára 1596 ako štyridsaťdvaročný umiera), ktorý svojich žiakov privykal jednak na správny pravopis, jednak na ozdobnejšiu a vzdelanejšiu reč.“ Prievidzská škola aj podľa iných prameňov patrila medzi prestížne a hodne navštevované evanjelické školské ústavy s dobrou povesťou a úrovňou vzdelávania, pričom jej žiaci súčasne nadobudli i silnejšie vlastenecké povedomie.

                Po otcovej smrti odišiel Vavrinec Benedikt k svojmu strýkovi Samuelovi Benediktovi na susednú Moravu do Jihlavy, kde našiel nový domov a na tamojšej škole pokračoval v štúdiách u známeho pedagóga Jana Goltza (niekedy v odbornej literatúre sa uvádza aj ako Joachim Golcz). Neskôr na jihlavskej škole študoval i básnik, humanistický vzdelanec a od roku 1603 profesor a akademický funkcionár pražskej univerzity Jan Campanus (Kampanus) Vodňanský, kolega a mladší priateľ Benedikta. V Jihlave sa dostávame k najzáhadnejšej etape Benediktovej biografie, pretože uprostred štúdií v roku 1581 ochorel, prechladol a následne upadol do ťažkej choroby, v ktorej sako sám spomína, „...za šesť rokov akoby v spaní som trval a len siedmeho roku som sa uzdravil“. Stalo sa tak v roku 1587, keď začala v Uhorsku zúriť vojna s Turkami. V čase svojej vleklej choroby býval Vavrinec u svojho ďalšieho strýka Jonáša Benedikta, mešťana v Prešove. Od neho sa vrátil späť na Moravu a doliečoval sa v Jihlave, kde pravdepodobne nadviazal známosť s mladším Kampanom.

                Dôležitým medzníkom v životnej púti Benedikta bol letopočet 1590, keď sa už ako tridsaťpäťročný zrelý muž, avšak bažiaci po univerzitnom vzdelaní, zapísal sa na slávnu alma mater v Prahe. Na filozofickej fakulte pražskej univerzity navštevoval prednášky z filozofie a teológie, študoval anitickú literatúru a klasické jazyky (gréčtina, latinčina), pedagogiku, ale aj prírodné vedy, čím preukazoval temer polyhistorickú orientáciu a v tomto procese sa formoval jeho neobyčajne široký vzdelanostný horizont a intelekt.

                Štúdia však načas zrejme z finančných dôvodov prerušil, pretože v roku 1593 sa Benedikt zamestnal ako učiteľ v Moravských Budějoviciach, nasledovne v roku 1594 ho dokonca povolali za rektora evanjelickej mestskej latinskej školy do Uherského Brodu na moravsko-slovenské pomedzie, kde začal pracovať na prvom koncepte svojej českej gramatiky. Keď sa v roku 1595 vrátil na pražskú univerzitu a tam informoval o svojich vedeckých ambíciách, jeho jazykovedný talent pobadal profesor Adam Huber (Huberus) Meziřičský z Rysenpachu, súčasne osobný lekár cisára Rudolfa II., a usmerňoval ho v ďalších aktivitách, dokonca pražský vzdelanec, spisovateľ a kníhtlačiar Daniel Adam z Veleslavína mu prisľúbil knižné vydanie tejto práce.

                Z podnetu univerzitných profesorov vzniklo v roku 1596 v Prahe akademické gymnázium ako vzorová stredná internátna škola v Čechách, ktorej hlavnou náplňou mala byť uspokojivá výchova budúcich poslucháčov pražskej univerzity. Jedným z hlavných iniciátorov  tohto školského ústavu bol rektor Karolovej univerzity Martin Bacháček z Nauměřic, matematik a astronóm, spolupracovník a priateľ Keplera, ktorý za profesora v najvyššej piatej triede tohto ústavu menoval svojho staršieho a pedagogicky už skúseného poslucháča Beneditka. Ten na akademickom gymnáziu úspešne účinkoval až do jeho zániku v toku 1599, čo zapríčinil zdĺhavý priebeh morovej epidémie a následne cisársky patent o zrušení tejto školy. Medzitým 16. septembra 1597 pri bakalárskej skúške obhájil Benedikt pred komisiou vedenou práve rektorom Bacháčkom dišputu na tému Num commodius: sit hostium fines invadere an domi hostem operir? (Čo je príhodnejšie, vpadnúť do územia nepriateľského, alebo čakať na nepriateľa doma?). V období tureckých vojen, ktorých sa Benedikt stal bezprostredným svedkom, to bola vcelku aktuálna téma a preukázal v nej určité znalosti z vojenskej teórie, stratégie a taktiky, za čo mu udelili hodnosť bakalára slobodných umení.

                V rokoch 1595-1599 žil a pôsobil Vavrinec Benedikt v Prahe, kde býval v kolégiu Karolínum, posledných dvanásť mesiacov v kolégiu kráľovnej Hedvigy. V roku 1599 prijal pozvanie do Žatca, kde sa stal rektorom školy, ktorá bola považovaná po pražskej univerzite za druhú najvýznamnejšiu v Čechách vôbec. Iste nie je bez zaujímavosti, že pred Benediktom na nej v roku 1556 v rektorskej  funkcii pôsobil ďalší významný slovenský humanistický vzdelanec a básnik Martin Rakovský z Rakova v Turci. V Žatci Beneditka zastihla aj smutná správa o úmrtí Daniela Adama z Veleslavína, svojho podporovateľa a mecéna, ktorý zomrel 18. októbra 1599 v Prahe. Na jeho počesť spoločne s Matějom Gryllom z Gryllova zostavil a vydal zbierku príležitostných, kondolenčných latinských básní pod názvom Lugubria in obitum M. Danielis Adami a Veleslavina, civis patricii et architypographi Pragensis (Smútočná spomienka na smrť Daniela Adama Z Veleslavína, vznešeného občana a pražského architypografa), do ktorej autorsky prispelo dvadsaťjeden básnikov. Sám Benedikt ako zostavovateľ tejto zbierky v nej publikoval tri básne, pričom príležitostnú latinskú poéziu písal už od roku 1596 a venoval ju predovšetkým svojim priateľom, povýšeným na bakalárov či magistrov. Skladal aj ďalšie gratulačné a ódické básne k meninám, narodeninám a uzavretiam manželstiev i k ďalším významným životným príležitostiam, no i kondolenčné verše, ako to bolo aj v prípade Daniela Adama z Veleslavína. Tvorbe latinskej príležitostnej poézie sa naďalej priebežne venoval a údajne napísal okolo úctyhodných osemdesiat, niektoré pramene uvádzajú až vyše sto básní roztrúsených v dobových zbierkach a zborníkoch, čím sa zaradil medzi významných i známych súvekých humanistických veršovníkov.

                S rozpravou Utrum benefactores plus ament eos, quos beneficiis affecerunt, an contra? (Či dobrodincovia viac milujú tých, ktorým urobili dobrodenie, alebo nie?), pristúpil Vavrinec Benedikt 4. júla 1600 k magisterskej skúške. Všímal si v nej etické otázky mecenášstva a pred skúšobnou komisiou na čele s rektorom Bacháčkom sa vraj v nej prezentoval ako znalec súvekých myšlienkových prúdení. Filozofický kontext tejto práce i ďalších diel Benedikt založil  na učení nemeckého reformného filozofa a humanistického vzdelanca Filipa Melanchtona (1497-1560), profesora protestantskej univerzity vo Wittenbergu, a francúzskeho mysliteľa, hugenota Petra Rama (Pierre de la Rameé, 1515-1572), profesora na univerzite v Paríži. Vychádzajúc z tohto ideového základu odmietol Benedikt princípy stredovekej scholastiky a pokúsil sa ich nahradiť symbiózou platónskej a reformačno-aristotelovskej systémovej sústavy, pričom ako stúpenec nemeckej luteránskej reformácie bol aj neskôr závislý najmä od Melanchtonovej a Ramovej filozofie. Magisterskú dišputu obhájil a Bacháček ho povýšil z bakalára – licenciáta na magistra slobodných umení. Touto úspešnou promóciou ho vzdelanecká pražská elita vzala do svojej komunity, stal sa učencom.

                V rokoch 1600-1603 pôsobil Vavrinec Benedikt z Nedožier v Nemeckom (dnes Havlíčkovom) Brode, kde bol rektorom školy. Popri pedagogickom povolaní v tomto období intenzívne pracoval na dokončení svojej gramatiky, ktorú tlačou vydal v roku 1603 u Jana Otthmara v Prahe pod názvom Grammaticae Bohemicae ... libri duo (Dve knihy českej gramatiky...). Benedikt v nej zdarne pokračoval v jazykovednom výskume českých filológov 16. storočia, nadviazal najmä na práce Jana Blahoslava, avšak dejiny českého spisovného jazyka až jeho považujú za prvého autora systematickej gramatiky češtiny, ktorý jej vývoj zásadne a normatívne ovplyvnil. Samotnú prácu Vavrinec Benedikt rozčlenil na dve časti. V prvej De etymologia (28 kapitol) si všímal hláskoslovie a tvaroslovie českého jazyka a skúmal slovo ako také, zaoberal sa teda lexikálnou a morfologickou rovinou. Druhú, stručnejšiu De syntaxi (20 kapitol) venoval skladbe, teda vetným konštrukciám, skladaniu slov do viet a súvetí, čím osvetil syntaktickú rovinu češtiny. Benedikt na svojej českej gramatike pracoval celých deväť rokov a v jej závere uverejnil aj krátke state o prozódii a ortografii (pravopise). V texte práce, v ktorej vychádzal z Ramovej gramatiky, názorne vysvetlil latinské gramatické pravidlá, k nim uviedol české príklady s vysvetľujúcimi poznámkami, porovnával spisovný jazyk a ľudovú reč, pričom práve na jej základe vytvoril pravopisnú normu, ale zároveň postrehol rozdiely medzi češtinou, moravskými nárečiami a slovenčinou. Benediktov jazykovedný počin niesol v sebe aj veľký vlastenecký náboj, a to nielen preto, že jeho gramatika sa stala prvou všeobecne uznávanou učebnicou českého jazyka, no predovšetkým podporovala jeho humanistické snaženia o uplatnenie češtiny v školskej praxi, jednoducho aby materinský jazyk dostal prednosť pred obligátnou latinčinou. Táto Benediktova práca je tiež jedinečným dokladom o pestovaní a kultivovaní slovenského jazyka, čim sa pasoval za historicky prvého podnecovateľa vedeckého záujmu o spisovnú slovenčinu, čo dokumentovala jeho kritika jazykových pomerov na Slovensku: „A tu naozaj zdá s mi, že napomínať musím hlavne svojich rodákov Slovákov, u ktorých je najväčšia nedbalosť v pestovaní svojho jazyka: natoľko, že daktorí (a hovorím zo skúseností) chvália sa nielen tým, že nečítajú české knihy, ale keď ani jednu nemajú vo svojich knižniciach. Tak sa stáva, keď príde im hovoriť o veciach domácim jazykom, po latinsky musia rozprávať ... Ani ja ich tu nenútim azda k českému jazyku, ale ku cvičeniu a pestovaniu vlastnej slovenskej reči ich navádzam: najmä keď oplývajú školami nielen v mestečkách a mestách, ale i na dedinách“. Aj v ďalších častiach gramatiky vrátane úvodu vyjadril Benedikt hlbokú lásku k svojmu rodisku, rodnému kraju, slovenskému ľudu a mládeži.

                Česká gramatika Vavrinca Benedikta sa stala určujúcim a najpoužívanejším jazykovedným dielom v českých krajinách takmer po celé dve storočia až do obrodenských časov Josefa Dobrovského a Josefa Jungmanna na prelome 18. a 19. storočia, ba podnetne inšpirovala i Pavla Jozefa Šafárika a Martina Hattalu v českom, resp. česko-slovenskom jazykovednom kontexte, na Slovensku najviac zapôsobila na Daniela Krmana, Pavla Doležala, Antona Bernoláka a generáciu štúrovcov. Benediktov vedecký význam, nadčasovosť a vysokú odbornú kvalitu si uvedomovali už jeho súčasníci, preto na návrh Bacháčka, ktorý považoval túto českú gramatiku za habilitačnú prácu, bol jej autor prijatý do profesorského zboru Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe s čím súviselo, že sa v rudolfínskej metropole na Vltave v roku 1604 natrvalo usadil a definitívne sa včlenil medzi jej popredných učencov. Začalo sa najplodnejšie obdobie v živote Vavrinca Benedikta z Nedožier. Na univerzitnú pôdu vstúpil v duchu dobového humanizmu, pričom filozofiu pokladal za samostatnú vedu o božských a ľudských veciach, rozvíjal ju v intenciách metodickej kritiky stredovekej scholastiky a z jeho diel vyžaruje úsilie o tvorivú samostatnosť v myslení a autonómiu rozumu. Z týchto racionalistických pozícií podrobil scholastiku revízii i v rovnomennom spise Logika, do rámca jeho filozofických prác však treba zahrnúť aj jeho rozpravu O rečníkovi a rečníctve z roku 1605, pretože umenie rétoriky vedome spájal s filozofiou a logikou.

                Počas univerzitnej praxe na artistickej, resp. filozofickej fakulte prednášal Vavrinec Benedikt predovšetkým ako vynikajúci znalec antickej literatúry Homérov epos Iliada, analyzoval básnické dielo Horácia a rečnícke spisy Cicerona. Už sme spomenuli, že prednáškovú činnosť začínal dišputami o filozofii, logike a rétorike, ale zaoberal sa aj aktuálnou problematikou morových epidémií, čomu venoval osobitný cyklus prednášok, ale jednako dominovali humanitné predmety, osobitne poetika. Sám Benedikt sa venoval poetickej tvorbe a ako literárny teoretik už v svojej českej gramatike z roku 1603 vo forme doplnku spracoval systém českej časomernej prozódie. Tieto okolnosti ho primäli k napísaniu štvorzväzkovej Poetiky, z ktorej sa, žiaľ, nezachovala ani jedna kniha, lebo boli údajne zničené počas tridsaťročnej vojny roku 1620 po bielohorskej katastrofe pri dobýjaní Prahy cisárskymi vojskami, päť rokov po Benediktovej smrti.

                Z týchto dôvodov možno predpokladať, že pôvodné fundované literárnoteoretické práve Vavrinca Benedikta tvorili vhodný, vysoko erudovaný podklad pre jeho prekladateľskú činnosť latinskej poézie. I keď v prekladoch latinských žalmov do češtiny nadväzoval na prekladateľské aktivity Jana Blahoslava a škótskeho básnika Georga Buchanana z Kelkarnu, dôsledne vychádzal z fonetických a rytmických zásad českého jazyka, pričom zachovával jeho sylabickú kvantitu a prízvuk, často využíval ľudové a hovorové prívlastky, z obsahového hľadiska základný biblický text neraz dobovo aktualizoval. Výsledkom jeho snaženia v tomto smere, najmä novátorského princípu ustálenia pravidiel českej časomernej prozódie bola zbierka v roku 1606 Žalmové někteří v písně české na způsob veršů latinských v nově uvedení a vydání, známejšia pod latinským názvom Aliquot psalmorum Davidicorum paraphrasis rhytmometrica...(Niekoľko rytmometrických parafráz Dávidových žalmov...). Práve tieto parafrázy starozákonných žalmov kráľa Dávida obsahujú presnú a jednoduchú prozodickú formu, pričom vychádzajúc z antickej poézie, latinský vzor majstrovsky prispôsobil duchu českého jazyky. Hoci Benedikt žil v Prahe, ani v tejto prekladovej zbierke žalmov nezabudol na rodné Slovesnko a vo viacerých žalmoch žialil nad dôsledkami tureckej vojenskej expanzie, ktorá ničila jeho otcovizeň. Slovacitu prejavil aj tým, že celú zbierku venoval svojmu rodákovi Mikulášovi Novaciovi z Ružomberka, toho času významnému mešťanovi v západočeských Domažliciach.

                V podobnom tóne Vavrinec Benedikt preložil a vydal spis Žalmové devadesátý první a stý třetí na způsob latinských veršů, ktorý uzrel svetlo sveta taktiež v roku 1606 na pamiatku obetí ďalšej morovej epidémie. Podľa latinských imitácií biblických textov ich podnetne preniesol v rámci kánonu literárneho humanizmu do českého národného jazyka, čím sa zároveň zaradil medzi popredných svetových prekladateľov latinskej žalmistiky. Žalmová pieseň z tejto zbierky Národům se vší budu veselosti prešla do Hruškovicovho vydania Tranovského kancionála Cithara sanctorum z roku 1743 a zjavovala sa často i v ďalších vydaniach náboženských spevníkov slovenských evanjelikov. Celkovo Benediktove literárne aktivity pôvodné, prekladové i vedecké vysoko ohodnotil už Pavel Valaský v roku 1784, ktorý sa o ňom vyjadril, že „prvý učil Čechov a Slovákov skladať materinskou rečou básne podľa latinských vzorov“. Dôležité je aj to, že Benedikt sa pri tvorbe náboženských piesní pokúsil i o novú humanistickým kritériám zodpovedajúcu hudobnú normu podľa nemeckých prekladvo a práve v tomto smere naňho nadviazal Jan Amos Komenský (1592-1670). Z týchto dôvodov môžeme Benedikta považovať aj za vynikajúceho hudobníka.

                Dielo Vavrinca Benedikta s Komenským však najviac korešpondovalo v oblasti pedagogiky. Z tohto aspektu sa Benedikt preslávil pedagogickým spisom Penitioris scholae structura... (Vnútorná školská sústava...) z roku 1607, v ktorom prostredníctvom formy latinskej veršovanej skladby v prvej časti načrtol inovovaný vyučovací poriadok, resp. učebné osnovy pre latinskú partikulárnu školu, v druhej sa zaoberal príčinami neúspechu vo vyučovaní. Základný význam tejto teoreticky i umelecky vyspelej práce spočíva v tom, že navrhované učebné osnovy podriadil požiadavkám vývinovej psychológie, pričom zdôrazňoval potrebu vyučovania v materinskom jazyku, ako aj nutnosť uplatnenia princípu názornosti a systematickosti i nevyhnutnosť spojenia teórie s praxou, ale tiež neskôr Komenským detailne rozpracovanú pedagogickú zásadu postupu od známeho k neznámemu. Touto svojou prácou sa Benedikt nezmazateľne zapísal do dejín českej i slovenskej pedagogiky a školstva.

Postupne sa Vavrinec Benedikt vypracoval medzi popredných a obľúbených profesorov pražskej univerzity, v súvislosti s čím na prekonávanie jednotvárnosti často svoje prednášky menil. Zameral sa na Aristotelovu fyziku, od roku 1609 sa viac orientoval na matematiku, v roku 1610 sa popri nej vrátil k výkladu Homérovej Iliady, v roku 1611 si za svoj profilový odbor zvolil matematiku. V tomto období ho 17. októbra 1611 inštalovali za prorektora pražskej univerzity a súčasne za dekana jej filozofickej fakulty. Po smrti Rudolfa II. z titulu týchto akademických funkcií bol členom univerzitnej delegácie na audiencii u brata nebohého cisára, nového českého a uhorského kráľa Mateja II. na Pražskom hrade. V roku 1612 navrhol Benedikt reformu, akúsi obdobu Janom Husom iniciovaného Kutnohorského dekrétu z roku 1409,  podľa ktorej by zo štyroch radcov rektora mali byť traja konziliári českej národnosti, a iba jeden cudzinec. I keď sa mu túto myšlienku nepodarilo presadiť ihneď, ako vysoký akademický funkcionár sa pokúšal o zavádzanie ďalších reforiem, najmä v ekonomickej sfére, ktoré by zabezpečili bezproblémový chod univerzity, čo bolo jej vedením prijaté a dokonca 17. februára 1612 vstúpil do platnosti aj nový národnostný kľúč pri menovaní univerzitných hodnostárov. Popri týchto organizačno-správnych a hospodárskych záležitostiach sa Vavrinec Benedikt prezentoval ďalším výnimočným pedagogickým spisom Oratio therapeutica ... (Reč nápravná ...) z roku 1612, v ktorej zameral pozornosť na povznesenie kvality univerzitného života. Požadoval, aby talentovaní študenti už počas navštevovania strednej školy chodili aj na prednášky univerzitných profesorov, aby sa pevne určil a dodržiaval harmonogram univerzitných prednášok (rozvrh hodín) a v neposlednom rade sa zasadzoval za zlepšenie hmotného zabezpečenia profesorského zboru, čím by sa mohli profesori nerušene venovať len svojej pedagogickej činnosti. Dôležitú, ba ťažiskovú rolu pripisoval osobnosti učiteľa a usiloval sa o to, aby sa nimi stávali iba najlepší študenti.

Vavrinec Benedikt patril aj k propagátorom reálnych vied, a to matematiky, astronómie a aristotelovskej fyziky, to jest kozmológie, a ďalších prírodných náuk, ktoré sám brilantne ovládal a, samozrejme, popri klasickej filozofii a filológii, antickej literatúre, rétorike a poetike ich v univerzitnom prostredí prednášal. Osobitné miesto na poli Benediktových prírodovedeckých záujmov zaujíma jeho rozprava Elementa arithmeticae ... (Základy matematiky ...), v ktorej matematiku nevykladá ako praktickú pomôcku pre kupcov, obchodníkov a remeselníkov, ale ako exaktný základ pre vedecké štúdium resp. samostatnú vednú disciplínu. V tejto súvislosti zostávajú doteraz neriešenou oblasťou Benediktove astronomické výskumy a ich výsledky, o ktorých sa zmieňujú jeho súčasníci.

Vavrinec Benedikt prednášal matematiku aj v roku 1613, súčasne sa stal prepoštom Karolína, v roku 1614 ho opätovne zvoli li za prorektora Karlovej univerzity a v roku 1615 za správcu Karolína. A potom prišlo pravé poludnie 4. júna 1615, keď v Prahe dotĺklo srdce ani nie šesťdesiatročného na tuberkulózu chorľavejúceho Vavrinca Benedikta z Nedožier. Ako slobodnému, relatívne dobre situovanému človekovi sa mu podarilo zhromaždiť slušný majetok, počítajúci asi tisíc kôp strieborných grošov meissenských v hotovosti a v ďalších zhruba štyristo kôp strieborných v hnuteľnom majetku, ktorý testamentárne celý odkázal svojej milovanej univerzite. Aj z tohto dôvodu jej vedenie vystrojilo Benediktovi okázalý pohreb 5. júna 1615 večer o 20. hodine v Kostole Božieho tela na dnešnom Karolovom námestí v Novom Meste pražskom. Za univerzitu sa s ním rozlúčil smútočnou rečou prorektor Mikuláš Troilus Svatopolský, ktorý v nej zdôraznil: „Bol to ozajstný filozof, ktorý nikdy nepracoval viacej, ako keď zdanlivo zaháľal. Reč jeho bola jemná ako sokratická, nie tvrdošijná. Od jeho prirodzenosti a mravov bola ďaleko necudnosť slov, šaškovitosť a zlý nemrav kadejakých nepekných rečí a zaklínania, za tohto nášho celkom skazeného veku už viac ako nadobro zovšeobecnený. V šate hľadel si čistoty, nie závadnej, ale slušnej. Tak miloval život samotnosti, že žil ako až do konca neženatý, voliac si žiť život oddaný štúdiu, literám“. Po týchto slovách uložili Benediktove telesné pozostatky na cintoríne pri Kostole Božieho tela, kde pochovávali univerzitných profesorov už od rok 1403, a onedlho ozdobili jeho hrob mramorovou tabuľou.

Osud však nedoprial pokoja prachu Benediktových kostí. Za vlády Jozefa II. v roku 1784 po cisárskom patente o zrušení niektorých reholí a o obmedzení cirkevných sviatkov i stánkov im padol za obeť i objekt Kostola Božieho tela vrátane cintorína. Tak v prepadlisku času zanikol hrob Vavrinca Benedikta z Nedožier, avšak jeho významné a mnohostranné dielo pretrvalo veky.

Ani Benediktoví rodáci z Nedožier nezabudli na jeho pamiatku a v roku 1933 za podpory MO MS v Prievidzi inštalovali v obci pamätnú tabuľu, venovanú tejto veľkej osobnosti našich dejín a vedy. V roku 1968 k nej pribudla Benediktova socha pred budovou základnej školy v Nedožeroch-Brezanoch od sochára Františka Gibalu a architekta Ernesta Krampla. Z ďalších výtvarných pamiatok na Vavrinca Benedikta je známa jeho busta v profesorskom talári od sochára Vojtecha Matušinca a imaginárny portrét od maliara Františka Šestáka z roku 1983. Od 80. rokov 20. storočia nesie Benediktovo meno Gymnázium v Prievidzi a od 1. septembra 2005 aj Základná škola s materskou školou v Nedožeroch-Brezanoch.

zdroj:Nedožery-Brezany - Pamäť dediny a ľudí v nej
Lukáš Grešner, Iveta Gécziová a kol.
ISBN:978-80-85674-31-6